Dynamika, výbušnosť a schopnosť opakovane vykonávať intenzívne pohyby v krátkych časových intervaloch, to všetko sú kľúčové atribúty, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou futbalu. Pri šprintoch, výskokoch, prudkých zmenách smeru či súbojoch o loptu sa hráči spoliehajú na najmä na anaeróbnu silu dolných končatín, v tomto článku sa zameriame na jej význam vo futbale, jej špecifiká a efektívne tréningové metódy na jej zveľadenie.

Ako sme si už čiastočne naznačili v predošlých dieloch, slovo „anaeróbna“ opisuje produkovanie rôznych aktivít bez použitia kyslíka. V tomto kontexte môžeme teda povedať, že anaeróbna sila je schopnosť svalov generovať maximálny a vysoko-intenzívny výkon počas krátkeho časového obdobia. Pochopiteľne, vo futbale je najpodstatnejšia práve sila dolných končatín, keďže anaeróbna sila nôh ovplyvňuje schopnosť produkovať a opakovať rýchle štarty, výskoky a zmeny smeru počas zápasu nehľadiac na časť zápasu. Okrem výbušnosti a intenzívnych pohybov má anaeróbna sila pozitívny účinok aj na herný výkon, keďže je spojená aj so zlepšenou stabilitou alebo silou v osobných súbojoch.

Keďže futbal celkom špecificky kombinuje anaeróbne výbušné aktivity s aeróbnou vytrvalosťou počas celého zápasu, musí byť tréning anaeróbnej sily patrične prispôsobený futbalovým pohybovým nárokom . Hráči vykonávajú výbušné pohyby na krátke vzdialenosti (zvyčajne v rozmedzí (5 – 30 m), a to vo viacsmernom pohybe, zároveň sa počas hry využívajú rôzne formy odporu, ako sú súboje s protihráčmi alebo práca s loptou, preto je vhodné sa pokúsiť tieto aktivity v tréningu anaeróbnej sily aj simulovať.

Medzi najtradičnejšie metódy na rozvoj anaeróbnej sily v modernom futbale patrí plyometrický tréning, ktorý okrem iného tvorí dôležitý základ aj pre rozvoj nervovo-svalovej koordinácie a schopnoti rýchlo reagovať na podnety. V praxi sa plyometrický tréning skladá z cvičení, ktoré kombinuje excentrickú kontrakciu svalov v prvej fáze a následne koncentrickú kontrakciu v tej druhej. Zjednodušene si tieto cvičenia môžeme predstaviť ako zoskok z ľubovoľnej platformy (excentrická fáza) a následný okamžitý výskok naspäť (koncentrická fáza). Plyometrické cvičenia zvyčajne umožňujú relatívne štedrý priestor pre obmenu podľa potrieb trénerského štábu, napríklad, pre simulovanie zmien smeru môžeme zakomponovať do tréningu aj bočné skoky na podnet cez nízke prekážky.
Ďalšou odporúčanou metódou na rozvoj anaeróbnej sily je silový tréning s maximálnou intenzitou, ktorý prispieva k budovaní sily na výbušné pohyby, posilňuje stabilitu a zároveň slúži aj ako efektívna pomôcka na prevenciu zranení. V kontexte futbalu sa pomerne často využíva najmä drep s činkou, pričom počet opakovaní na rozvoj maximálnej sily by nemal prekročiť číslo 6, čomu je potrebné prispôsobiť aj váhu na činke. Do tréningu môžeme zaradiť aj bulharské výpady,ktoré posilňujú silu vnútorných stehenných svalov, ktoré napomáhajú pri šprintoch, výskoch a náhlych smenách smeru pohybu.

Demonštrácia bulharských výpadoch, ktoré rozvíjaju stabilitu a silu stehien a gluteálnych svalov. Pri zvládnutí základnej techniky sa môže do cvičenia zakomponovať aj závažie, napríklad v podobe obojručných činiek.

Z hľadiska rozvoja anaeróbnej sily sa môže osvedčiť zapojiť do tréningu aj metódy, ktoré využívajú a simulujú odpor ako napríklad záťažová vesta alebo odporová guma. Zapojenie týchto pomôcok funguje na princípe potreby vynaloženia väčšieho úsilia v tréningu, čo napomáha efektívnemu využitiu dynamickej sily napríklad v zápase, kde odporová sila nie je prítomná. Za pomoci šprintov so záťažím alebo výskokov s odporom dokážeme teda zlepšiť výbušnosť, štartovaciu rýchlosť hráčov alebo znížiť ich riziko zranenia. Pokiaľ však týmito tréningovými pomôckami nedisponujete, nezúfajte, na simulovanie odporu sa do istej miery dajú využiť aj štarty do kopca.
Poslednou metódou, ktorú si dnes spomenieme v kontexte rozvoja anaeróbnej sily sú kombinované herné cvičenia, ktorých výhodou je, že kombinujú anaeróbnu záťaž s technickými a taktickými prvkami, a zároveň sú pomerne obľúbené aj u samotných hráčov. Tieto herné cvičenia zvyčajne pozostávajú z malých hier 3 na 3 / 4 na 4 na obmedzenom pohybe, poprípade z intervalových herných sekvencii ako je napríklad 30-sekundová intenzívna hra a následný 90-sekundový odpočinok.

Pre efektívny rozvoj anaeróbnej sily pri hráčoch futbalu je nutné pracovať aj s postupnou periodizáciou, aby sa vyhlo preťaženiu organizmu a prípadným zraneniam. Táto periodizácia zvyčajne zahŕňa tri fázy: Prechodnú fázu, ktorá sa zameriava na rozvoj základnej sily a správnu techniku pri plyometrických cvičeniach, Prechodnú fázu, ktorá zahŕňa intenzívnejšie anaeróbne cvičenia a niektoré herné simulácie. A na záver Súťažnú fázu, ktorá sa vyskytuje najmä v tréningových jednotkách počas súťažnej sezóny a jej cieľom je udržiavanie nadobudnutej aeróbnej sily v predošlých fázach.

Ako sme si spomínali v predošlých článkoch blogu, aj v prípade rozvoja anaeróbnej sily si je podstatné sústrediť sa na správny odpočinok, regeneráciu a výživu, aby telo hráčov dokázalo zvládnuť zvýšené nároky a tréningovú záťaž.

Marek Petrík, MSc,

Zdroje:

de Hoyo, M., Pozzo, M., Sañudo, B., Carrasco, L., Gonzalo-Skok, O., Domínguez-Cobo, S., and Morán-Camacho, E. (2015). Effects of a 10-week in-season eccentric-overload training program on muscle-injury prevention and performance in junior elite soccer players. International journal of sports physiology and performance 10, 46. 10.1123/ijspp.2013-0547.

Kumar, A., & Singh, G. (2014). A study of anaerobic power and capacity of football players. Journal of Exercise Science and Physiotherapy, 10(2), 97-103.

Nobari, H., Gorouhi, A., Mallo, J., Lozano, D., Prieto-González, P., & Mainer-Pardos, E. (2023). Variations in cumulative workload and anaerobic power in adolescent elite male football players: associations with biological maturation. BMC Sports Science, Medicine and Rehabilitation, 15(1), 11.

AlTaweel, A., Nuhmani, S., Ahsan, M., Al Muslem, W. H., Abualait, T., & Muaidi, Q. I. (2022, November). Analysis of the anaerobic power output, dynamic stability, lower limb strength, and power of elite soccer players based on their field position. In Healthcare (Vol. 10, No. 11, p. 2256). MDPI.
https://www.marca.com/en/lifestyle/fitness/2022/02/20/6212716422601dc9598b45f9.html

 
Bulgarian Squat Technique: How to do Bulgarian Split Squat? | Marca

Keďže futbal kombinuje krátke intenzívne výbušné aktivity a dlhodobejšie behy na nízkej až strednej úrovni intenzity, vytrvalosť patrí medzi najdôležitejšie fyzické aspektov futbalistu, ktorý ovplyvňuje jeho schopnosť efektívne fungovať počas celého trvania zápasu. Práve z tohto dôvodu je rozvoj vytrvalosti kľúčový pre udržanie vysokého výkonu, minimalizáciu rizika zranenia a únavy. V tomto článku sa zameriame na význam vytrvalosti vo futbale, typy vytrvalostí a často používané metódy na ich rozvoj. Z hľadiska významu vytrvalostných schopností vo futbale môžeme prirodzene hovoriť o ich primárnej dôležitosti v rámci zvládanie fyzických nárokov jednotlivých tréningových jednotiek a zápasu. Počas zápasu hráči v priemere prebehnú za 90 minút 9 až 12 kilometrov, pokiaľ spočítame aj metráž počas tréningových jednotiek, môžeme sa neraz dostať až na bežecký objem niekde na úrovni 45-50 kilometrov za týždeň. Pre zvládanie takto náročných fyzických aktivít a podávanie optimálnych výkonoch na prakticky dennej báze je nevyhnutné aby bol každý hráč adekvátne vytrvalostne pripravený. S vytrvalostnými schopnosťami pozitívne súvisí aj úroveň koncentrácie hráčov počas celého zápasu, keďže skorší nástup únavy vplýva nežiaduco na individuálne rozhodovacie schopnosti a aj techniku. V neposlednom rade, vytrvalosť častokrát ovplyvňuje aj do riziko zranení, keďže hráči s nedostatočne vyvinutými vytrvalostnými schopnosťami, a teda zároveň aj skorším nástupom únavy, majú tendenciu využívať neprirodzenú biomechaniku napríklad pri behoch alebo výskokov, čo sa môže prejaviť v následnom zranení.

Ako sme si už načrtli v blogu o dôležitosti merania vytrvalosti atlétov, vytrvalosť môžeme v kontexte futbalu rozdeliť na 3 typy:Aeróbna vytrvalosť je pravdepodobne najviac známa aj pre laikov, keďže ide o typ vytrvalosti, ktorá prevláda napríklad pri maratónskych bežcoch alebo chodcoch na dlhšie vzdialenosti. V skratke, pri aeróbnej vytrvalosti sa využíva kyslík na produkciu energie (pohybu), ktorá pochádza prioritne z tukov. Keďže naše telo dokáže využívať tuky ako zdroj energie iba pri nižších intenzitách, aeróbna vytrvalosť napomáha hráčom zvládať dlhodobejšiu záťaž a pomáha regeneračným schopnostiam, avšak pri šprintoch ide do ústrania. Zaujímavosťou je, že čím vyššiou aeróbnu vytrvalosťou hráči disponujú, tým rozvinutejšia je aj ich schopnosť využívať tuky pri vyšších intenzitách, čo predstavuje podstatnú výhodu, keďže tuky sú najbohatším energetickým zdrojom v tele a ich využívanie spôsobuje nižšiu mieru únavy.
Čo nás privádza ku anaeróbnej vytrvalosti, ktorá prevláda pri krátkych, ale z ato intenzívnych výbuchoch aktivity, čiže šprintoch, akceleráciach alebo súbojoch o loptu, ktorých je počas bežného futbalového zápasu neúrekom, Anaeróbna vytrvalosť vytrvalosť zväčša využíva na produkciu pohybovej energie sacharidy alebo kreatín fosfát zo svalov, čo predstavuje výhodu oproti tukom, keďže tieto molekuly nevyžadujú prítomnosť kyslíka, a teda dokážu fungovať aj vo vysokých intenzitách. Naopak, nevýhodou je, že ich množstvo je relatívne obmedzené, takže sa zvykne rýchlo spotrebovať, čo súvisí s rýchlym nástupom únavy. Logicky si tento mechanizmus môžeme pedstaviť na jednoduchom príklade dvoch rôznych behoch na rovnakej vzdialenosti. Jeden beh je na vzdialenosť 1600m v miernej až strednej intenzite bez prestávky, druhý beh je intervalový a pozostáva zo štyroch intenzívnych behov na 400m. Aj napriek tomu, že pri oboch behoch pokryjeme rovnakú vzdialenosť (1600m), pocitovo sa budeme cítiť vyčerpanejší po intervalovom behu na 4x400m. Tento jav súvisí práve s využívaním rôznych energetických zdrojov. Zatiaľ čo pri klasickom súvislom a voľnejšom behu na 1600m by sme využívali prioritne tuky, ktorých máme v tele dostatok, pri intenzívnejších behoch na 4x400m sa zdroje energie, a teda najmä cukry, míňajú omnoho rýchlejšie, čo by sme pociťovali aj na vnímanej subjektívnej únave. Rozvinutá anaeróbna vytrvalosť umožňuje efektívne a opakovane produkovať hráčom vyoskointenzívnu aktivitu počas krátkeho času, je preto podstatné ju neustále zdokonalovať alebo udržiavať na vysokej úrovni pomocou rôznych tréningových metód, ktoré si priblížime nižšie.
V tejto sekcii si môžeme spomenúť aj rýchlostnú vytrvalosť, ktorá kombinuje prvky aeróbnej a anaeróbnej vytrvalosti na udržiavanie vysokointenzívnej rýchlosti počas viacero opakovaní v krátkom časovom slede. Rýchlostná vytrvalosť sa využíva najmä za cieľom vyprodukovať intenzívnu aktivitu na dobu dlhšiu než 15 sekúnd, poprípade dokázať opakovane intenzívny pohyb s minimálnym časom odpočinku medzi opakovaniami.

Jednotlivé tréningové metódy na rozvoj vytrvalosti sú častokrát rozmanité a umožňujú relatívne rozsiahly priestor na ich pozmenenie na individuálnej báze. Medzi tie najtradičnejšie rozvojové cvičenia patrí intervalový beh, ktorý strieda kratšie vysoko intenzívne šprinty s fázou poklusu v nízkej intenzite, pričom časový pomer šprintu a poklusu býva zvyčajne na hodnote 1:3, čiže napríklad za 30-sekundovým šprintom nasleduje 90-sekundový poklus. Na efektívny rozvoj anaeróbnej aj aeróbnej vytrvalosti sa odporúča tieto intervaly opakovať 6 až 10-krát. Na podobnom princípe funguje aj v posledných rokoch mimoriadne obľúbený fartlek, čo je zvyčajne variabilný druh tréning, ktorý kombinuje rôzne intenzity behu. Na rozdiel od klasického intervalového behu sú pri fartleku opakujúce sa behy dlhšie: napríklad minútový intenzívny šprint a 5-minútový poklus, čo poskytuje výhodu aj vzhľadom na simuláciu meniacej sa intenzity pohybu počas zápasu. Na priamy rozvoj aeróbnej vytrvalosti a kondície je najčastejšie používaný kontinuálny beh na strednej intenzite. V tomto prípade hovoríme o rovnomernom behu s tempom niekde okolo 75% maximálnej tepovej frekvencie (vypočítanej podľa vzorca 220 – VEK = maximálna srdcová frekvencia), pričom trvanie tohto behu by malo byť v rozmedzí 30-60 minút. Medzi hráčmi najobľúbenejšou formou cvičenia na rozvoj vytrvalosti bývajú malé hry obvykle 4 proti 4 na zmenšenom ihrisku (zvyčajne 20 x 20 metrov). Takzvané malé hry sa tešia obľube hlavne vďaka prítomnosti súťaženie, pri čom si samotní hráči ani neuvedomujú, že je rozvíjaná aj ich vytrvalosť. Okrem simulácie herných podmienok patrí medzi neodškriepiteľné výhody malých hier aj fakt, že sa dajú jednoducho skombinovať aj s taktickými cvičeniami špecifickými pre herný štýl, ktorý trénersky štáb využíva.

Marek Petrík, MSc.

Zdroje:

Hill-Haas, S. V., Dawson, B. T., Coutts, A. J., & Rowsell, G. J. (2009). Physiological responses and time–motion characteristics of various small-sided soccer games in youth players. Journal of Sports Sciences, 27(1), 1-8.

Modric, T., Versic, S., & Sekulic, D. (2020). Aerobic fitness and game performance indicators in professional football players; playing position specifics and associations. Heliyon, 6(11).

Murphy, D.F., Connolly, D.A.J., and Beynnon, B.D. (2003). Risk factors for lower extremity injury: a review of the literature. British Journal of Sports Medicine 37, 13 29. 10.1136/bjsm.37.1.13.

Ranković, G., Mutavdžić, V., Toskić, D., Preljević, A., Kocić, M., Nedin-Ranković, G., & Damjanović, N. (2010). Aerobic capacity as an indicator in different kinds of sports. Bosnian journal of basic medical sciences, 10(1), 44.

Watson, A., Brickson, S., Brooks, M.A., and Dunn, W. (2017). Preseason Aerobic Fitness Predicts In-Season Injury and Illness in Female Youth Athletes. Orthopaedic journal of sports medicine 5, 2325967117726976-2325967117726976. 10.1177/2325967117726976

https://www.soccerclinics.com/Misc/Tour11.html

https://www.redbull.com/in-en/fitness-endurance-training-football

V úvodných častiach blogu sme si načrtli, že rýchlosť patrí momentálne medzi najdôležitejšie aspekty moderného futbalu. Je prirodzené, že hráči s rozvinutými rýchlostnými schopnosťami, majú výraznú výhodu v mnohých herných situáciách, či už pri útočných alebo defenzívnych činnostiach. Výrazný pokrok v oblasti športovej vedy a fyzioterapie v posledných desaťročiach nám pomohol hlbšie pochopiť fungovanie ľudského tela pri pohybovej výkonnosti, čo so sebou prináša aj novátorské metódy a prístupy, ktoré tréneri môžu prakticky využívať na efektívny rozvoj schopnosti hráčov. V aktuálnom článku sa zameriame na kľúčové faktory a tréningové prístupy, ktoré môžu prispieť k zveľadeniu rýchlosti futbalových hráčov.

Predtým ako sa pozrieme na konkrétne metódy rozvoju rýchlosti, je dôležité si objasniť základné faktory ovplyvňujúce rýchlostné schopnosti jednotlivých hráčov. Keďže sa tieto faktory skladajú z komplexných, medzi sebou súvisiacich procesov, správny rozvoj rýchlosti si vyžaduje prácu vo viacerých oblastiach zároveň.

Podstatným faktorom ovplyvňujúcim schopnosť vyvinúť rýchlosť je pomer rýchlych a pomalých svalových vlákien, ktorý je daný geneticky. Ako už napovedá ich názov, práve rýchle svalové vlákna hrajú dôležitú úlohu v tvorení výbušnej sily a rýchlosti, keďže sa uplatňujú pri vysoko- a stredne-intenzívnych aktivitách, a teda v anaeróbnej zóne. Je prirodzené, že v prípade olympijských šprintérov na krátke trate dominujú vo svaloch rýchle vlákna, naopak pri vytrvalcoch sú dominantné svalové vlákna pomalé. Schopnosť zmeny pomalých svalových vlákien na rýchle, a naopak, patrí momentálne medzi najdiskutovanejšie témy medzi odborníkmi, pričom stále neexistuje jasné odpoveď na otázku, či je vôbec táto zmena možná. Niektoré najnovšie štúdie naznačujú, že silový a rýchlostný tréning dokážu podnietiť vznik rýchlych svalových vlákien, avšak na jednoznačné závery si musíme ešte pár rokov počkať. Medzitým sa odporúča venovať rozvoju sily a explozívnej sily, keďže tá patrí medzi ďalšiu zložku určujúcu rýchlostné schopnosti hráčov, a to najmä v oblasti stehien, hamstringov a lýtkových svalov. Vo všeobecnosti prirodzene platí, že čím silnejší sval, tým nižšie riziko zranenia a vyššia sila pri odraze, čo napomáha pri rýchlych štartoch a zmenách smeru.

Rovnako tak je rýchlosť športovcov ovplyvnená aj biometrickou technikou behu. Nesprávna bežecká technika súvisí so zbytočným plytvaním energie a podnecuje výskyt zranení. Z tohto pohľadu je nevyhnutné aby hráči pri behu ovládali efektívny pohyb rúk, správnu dĺžku kroku a správne (vertikálne) umiestnené ťažisko na zníženie preťaženia šliach a svalov. V neposlednom rade netreba zabúdať ani na  kondičné faktory a to najmä z hľadiska anaeróbnej kapacity, ktorá umožňuje rýchlejšie zotavenie sa z únavy po náročných šprintoch a udržanie žiadaných rýchlostných parametrov počas celého zápasu.

Ako bolo spomenuté vyššie, na rozvoj rýchlosti vo futbale sa využíva hneď niekoľko rôznych metód a cvičení, ktoré zväčša vplývajú na odlišné aspekty, je preto nevyhnutné tieto metódy kombinovať, aby všetko zapadlo do správnej mozaiky, a teda prispelo k vytúženému progresu v rýchlostných schopnostiach hráčov. Plyometrické cvičenia, pracujúce s opakovanými výskokmi a odrazmi hráčov, sa osvedčili ako efektívny spôsob na zveľadenie rýchlosti, keďže okrem rozvoja expozívnej sily podporujú aj nervovo-svalovú aktiváciu, ktorá napomáha zefektívniť rýchlosť svalových kontrakcii. Zároveň sa odporúča klásť dôraz v tréningovom procese aj na izometrické a dynamické cvičenia dolných končatín a stredu tela, keďže tento štýl tréningu zvyšuje nielen silu samotných svalov, ale aj stabilitu tela počas šprintu. Tento typ cvičení sa odporúča kombinovať zároveň aj s tréningom špintu s odporom, a to najmä za použitia odporových lán, záťažových viest alebo „saní“. Princíp odporového cvičenia je zvyšovanie sily, ktorú hráči potrebujú prekonať na preklenutie odporu a vyvinutie rýchlosti, čo prispieva k zvýšeniu sily pri šprintoch a zefektívneniu zrýchlenia. Na zlepšenie reakčnej rychlosti a schopnosti striedania smerov pohybu sa využíva tréning agility, ktorý pomocou kužeľov a rebríkov pracuje s frekvenčnosťou a dynamikou behu. Okrem vyššie spomínaných metód na priame zvýšenie rýchlosti, môžu hráči ťažiť aj z intervalových šprintov a opakovaných behov, ktoré majú za následok zvyšovanie anaeróbnej kapacity a kondície.

Praktické využitie elastických odporových gúm v tréningu za účelom zvýšenia dynamickej sily a rýchlostných schopností.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že takéto množstvo špecifických tréningov predstavuje nadpriemernú záťaž pre hráčov, avšak pri optimálne nastavenom tréningovom mikrocykle sa dokážu tieto cvičenia bezproblémovo zakomponovať do tréningových jednotiek, keďže  väčšina z nich zvyčajne nevyžaduje dlhší čas než 15 minút. V neposlednom rade je dôležité sústrediť sa aj na správne regeneráciu, keďže prílišná záťaž často vedie k pretrénovaniu, čo má za následok zvýšenie rizika zranení a teda potenciálne vyradenie na týždne až mesiace. Treba preto klásť dôraz na odpočinok, správny strečing alebo masáže, dôležitosť regeneračných metód si však priblížine v neskorších častiach pravidelného blogu.

Marek Petrík, MSci

Zdroje:

Beato, Marco, Barry Drust, and Antonio Dello Iacono. „Implementing high-speed running and sprinting training in professional soccer.“ International journal of sports medicine 42.04 (2021): 295-299.

FLEXVIT: Athletic exercises in football with resistance bands

High-Speed running and Sprinting in Professional Football: A Review – Sasa Semeredi

Marín, K., & Castellano, J. (2023). High-speed running distance and frequency in football training: When and how are they stimulated in a microcycle?. International Journal of Sports Science & Coaching, 18(4), 1132-1141.

Monea, D., Prodan, R., & Grosu, V. T. (2017). Specific training for improving the skill and speed in junior football players. Timisoara Physical Education and Rehabilitation Journal, 10(19), 207-215.

V predošlých dieloch blogu sme si vysvetlili dôležitosť testovania výkonnosti, dnes si rozoberieme princíp monitorovania kompozície tela, čo sa môže javiť ako viac zrozumiteľná téma aj pre laických čitateľov. Meranie telesnej kompozície poskytuje informácie o množstve tukového tkaniva, svalovej hmoty, vody v tele a kostného tkaniva, ktoré sú obyčajne vyjadrené v percentách. Vo svete futbalu sa sústredí najmä na podiel tukového tkaniva a svalovej hmoty, keďže tieto informácie priamo reflektujú fyzickú výkonnosť a zdravie hráčov. Systematické meranie telesnej kompozície práve preto umožňuje efektívne monitorovanie stavu športovca, personalizáciu tréningového procesu a optimalizáciu regenerácie, čo môže viesť aj k dlhodobému zlepšovaniu výsledkov na ihrisku.

Širokým účelom merania kompozície tela je zabezpečiť optimálne nastavenie hráčov na predvedenie ideálneho výkonu z pohľadu fyzickej pripravenosti, keďže počas zápasu musia hráči absolvovať kvantum rýchlych zmien smeru šprintu, dynamických zrýchlení, výbušných pohybov a zároveň dlhodobo udržiavať vysokú intenzitu behov. Keďže tieto činnosti vyžadujú nielen silu a rýchlosť, ale aj optimálny pomer medzi tukovou a svalovou hmotou, môže byť prebytočný telesný tuk limitujúcim faktorom, pretože zvyšuje energetické náklady a znižuje rýchlosť a agilitu hráča. Môžeme si to priblížiť na jednoduchom príklade: hráč so svojou prirodzenou hmotnosťou obvykle dokáže absolvovať uspokojujúce množstvo bežeckých aktivít, ale pokiaľ rovnakému hráčovi dáme záťažovú vestu o hmotnosti 5kg, musí logicky vynaložiť podstatne viac energie a síl aby svoj výkon zopakoval, čo výrazne prispieva aj ku zvýšenej únave.
Na druhej strane, dostatočná svalová hmota prispieva k zlepšeniu výkonu, ochrane pred svalovými zraneniami ale aj zefektívneniu pozápasovej regenerácie. Nemôžeme ale tvrdiť, že čím viac svalovej hmoty, tým lepšie, keďže aj svaly môžu predstavovať hmotnostné bremeno, ktoré bráni efektívnemu podávaniu výkonov, preto je potrebné nájsť ideálnu rovnováhu medzi svalovou a tukovou hmotou.

Na hľadanie tejto rovnováhy sa využíva viacero metód, ktoré pomáhajú hodnotiť telesnú kompozíciu športovcov v rámci športovej diagnostiky. Medzi najčastejšie patria:

Bioimpedančná analýza (BIA) patrí medzi najvyužívanejšie metódy, keďže je rýchla a neinvazívna. BIA funguje na princípe merania odpor elektrického prúdu prechádzajúceho telom, na základe tohto odporu sa odhaduje podiel svalov, tuku a vody v tele, keďže tuky a svaly majú odlišnú vodivosť elektrického prúdu. Medzi výhody merania BIA patrí okrem jej rýchlosti aj finančná nenáročnosť, naopak nevýhodou je občasne znížená presnosť výsledkov merania oproti ostatným metódam.

Presnejšie meranie poskytuje Dual-Energy X-ray Absorptiometry (DXA), ktorá je považovaná za „zlatý štandard“ v meraní telesného zloženia. DXA využíva rontgenové lúče na určenie presných informácii o množstve tuku, svalov a kostí, a zároveň je schopná zmerať regionálne rozdiely v tkanivách. Avšak vyššie finančné náklady a nebezpečenstvo spojené s dlhodobejším vystavením radiácii znamenajú častokrát aj nižšiu dostupnosť pre verejnosť.

Zriedkavejšie sa využíva aj kaliperometria, ktorá manuálne meria množstvo podkožného tuku pomocou jednoduchých kliešťov, známych ako kaliper. Hoci nie je taká presná ako BIA alebo DXA, je relatívne lacná a dostupná, no v modernom prostredí už zväčša nemá svoje opodstatnenie.

Pri obvyklom meraní kompozície tela pomocou BIA sa odporúča vyzliecť do spodnej bielizne pre čo najmenší odpor. Nasleduje postavenie sa na váhu a uchopenie dvoch vodičov prúdu do rúk. Výsledky testovania sú zvyčajne známe do pár desiatok sekúnd.

Zásadná výhoda pravidelného testovania kompozície tela u hráčov tkvie v možnosti individuálneho prispôsobenia tréningu a čiastočne aj stravy podľa potreby jednotlivca. Hráč nedostatkom svalovej hmoty bude profitovať zo zvýšeného objemu silového tréningu, naopak hráč s vyšším percentom telesného tuku potrebuje väčší objem aeróbnych tréningov. Monitorovanie kompozície tela u hráčov má aj prevenčnú funkciu voči riziku zranení, keďže udržiavanie optimálnej kompozície tela napomáha znižovať nebezpečenstvo preťaženia kĺbov a svalov. Rovnako tak nemôžeme opomenúť ani psychologické aspekty, keďže kontrola vlastnej telesnej kompozície dokáže pozitívne vplývať na psychické nastavenie a pohodu hráčov, ktorí môžu mať lepší prehľad o svojom progrese a adaptácii na tréningový proces.

Vo futbalovom kontexte je dôležité spomenúť aj rozdielne fyzické požiadavky v závislosti od hernej pozície. Na pozícii stredných obrancov a útočníkov je častokrát potrebný vyšší podiel svalovej hmoty vzhľadom ku náročnosti fyzických súbojov a udržanie stability, zatiaľ čo krídelníci a krajní obrancovia viac benefitujú z nižšej proporcie telesné tuku, ktorá napomáha efektívne vyvinúť vyššiu rýchlosť a udržať intenzitu. Aj v tomto ohľade dokážu hráči a tímy profitovať z pravidelného testovania, keďže napomáha optimalizácii výkonu individuálnych hráčov vzhľadom na herný štýl a zvolenú taktiku.

Marek Petrík, MSc

Zdroje:

Anding, R., & Oliver, J. M. (2015). Football player body composition: importance of monitoring for performance and health. Sports Science Exchange, 28(145), 1-8.

Staśkiewicz, W., Grochowska-Niedworok, E., Zydek, G., Grajek, M., Krupa-Kotara, K., Białek-Dratwa, A., … & Kardas, M. (2023). The assessment of body composition and nutritional awareness of football players according to age. Nutrients, 15(3), 705.

Wittich, A., Oliveri, M. B., Rotemberg, E., & Mautalen, C. (2001). Body composition of professional football (soccer) players determined by dual X-ray absorptiometry. Journal of Clinical Densitometry, 4(1), 51-55.

V predošlých dieloch blogu o športovej diagnostike sme rozoberali dôležitosť vytrvalosti a rýchlosti, dnes sa detailnejšie pozrieme na anaeróbnu silu, ktorá patrí taktiež medzi dôležité prvky vo futbale. A to najmä z dôvodu, že hodnotenie anaeróbnej sily dolných končatín u futbalistov pomáha priamo posudzovať schopnosť hráčov opakovane vykonávať krátkodobé vysoko-intenzívne aktivity v anaeróbnej zóne.

Na to aby sme pochopili dôležitosť merania anaeróbnej sily, je nevyhnutné najprv zjednodušene si vysvetliť jej podstatu. Vo všeobecnosti môžeme rozdeliť telesnú aktivitu na dve kategórie- aeróbnu a anaeróbnu. Medzi aeróbne aktivity radíme napríklad ľahší beh, bicyklovanie alebo korčuľovanie, ktoré sú definované nižšou frekvenciou tepu (zvyčajne okolo 60-70% maximálnej tepovej frekvencie), pri ktorej slúžia ako hlavný zdroj energie telesné tuky.
Na druhej strane, anaeróbna aktivita je definovaná oveľa vyššou intenzitou cvičenia (od 80% maximálnej tepovej frekvencie vyššie), pri ktorej telo spaľuje rýchlejšie energetické zdroje, čiže obyčajne jednoduché cukry zo svalov alebo aj kreatín-fosfát. Avšak špecifikom pri využívaní týchto energetických zdrojov je, že naše telo ich zvyčajne do pár sekúnd minie, čo znamená, že na to aby sme pokračovali vo fyzickej aktivite na požadovane vysokej intenzite, potrebujeme krátky oddych, počas ktorého sa tieto rýchle zdroje čiastočne obnovia. Z tohto kontextu sa teda vyplýva, že medzi anaeróbne aktivity vo futbale patria najmä šprinty, náhle zrýchlenia alebo výskoky.

Vo futbale je anaeróbna sila podstatná pretože sa prejavuje schopnosťou vykonávať maximálnu intenzitu výkonu po krátke časové obdobie, a preto je neoddeliteľnou súčasťou fyzickej prípravy hráčov, pričom najmä sila dolných končatín zohráva v tomto smere dominantnú úlohu. Sila a výbušnosť rozhodujú o výkonnosti hráčov pri kľúčových momentoch hry, ako sú šprinty k lopte, rýchle zmeny smeru alebo skoky pri hlavičkovaní, preto jej zanedbanie môže viesť nielen k zníženiu športového výkonu, ale aj k zvýšenému riziku zranení, pretože neadekvátna svalová výbušnosť a únava môžu ovplyvniť správnu mechaniku pohybu. Na meranie a analýzu anaeróbnej sily dolných končatín sa zvyčajne využíva hneď niekoľko metód, ktoré pri správnom použití poskytujú komplexné hodnotenie anaeróbneho výkonu a výkonnostného progresu. Medzi vo futbale najčastejšie používané merania aeróbnej sily patrí Merania výšky vertikálneho skoku, ktoré umožňuje na nenáročnom princípe vyhodnotiť výbušnú silu dolných končatín. V skratke ide o jednoduchý skok do výšky, ktorý môže napomôcť špecialistom určiť silový potenciál hráčov a ich schopnosť generovať rýchlu svalovú kontrakciu. Medzi výhody tohto typu merania patrí aj fakt, že pri dlhodobom sledovaní môže poslúžiť aj ako efektívny nástroj pre monitorovanie stupňa únavy individuálnych hráčov. Zároveň je však aj jedným dychom dôležité podotknúť, že výsledok merania výšky vertikálneho výskoku môže byť čiastočne skreslený nedokonalou technikou a mechanikou skoku jednotlivých futbalistov, čo znamená, že sa odporúča využiť túto metódu v kombinácii s niektorými ostatnými.

Medzi ďalšie bežne využívané merania aeróbnej sily vo futbale patrí napríklad sila a rýchlosť šprintu meraná pomocou fotobuniek, ktorú sme si detailnejšie rozobrali už v časti o Dôležitosti rýchlosti vo futbale, keďže nám táto metóda dokáže poskytnúť aj relevantné údaje o schopnosti hráčov využiť anaeróbnu silu v herných situáciách. V zriedkavejších prípadoch sa používa aj Wingate test, ktorým sa monitoruje maximálna anaeróbna sila dolných končatín počas intenzívneho 30-sekundového šliapania na bicykli.

Pri meraní výšky vertikálneho výskoku sa v praxi používajú dve skokové techniky. 1) Skok s protipohybom, pri ktorom ide atlét z vystretých nôh do rýchleho podrepu a následne cez výbušnosť do skoku a 2) Skok bez protipohybu, pri ktorom je atlétova prvotná poloha v podrepe, ktorý následne prechádza koncentricky do skoku.     

Z hľadiska športovej diagnostiky má meranie anaeróbnej sily dolných končatín priamy dopad na optimalizáciu tréningového procesu, keďže na základe výsledkov týchto testov môžu tréneri a športoví odborníci prispôsobiť tréningový plán individuálnym potrebám hráča. Futbalisti, ktorí majú slabšie anaeróbne schopnosti, môžu byť vystavení špecifickým tréningovým režimom, ktoré zvýšia ich výbušnosť a celkový výkon. V neposlednom rade predstavuje meranie anaeróbnej sily aj prostriedok na prevenciu zranení, keďže slabá anaeróbna sila alebo nerovnováha medzi svalovými skupinami dolných končatín zvyšuje pravdepodobnosť natiahnutia svalov, ruptúry alebo problémy s kolennými väzmi. Pravidelné testovanie umožňuje včasné odhalenie týchto rizík a ich následné riešenie pomocou individualizovaných cvičení.

Marek Petrík, MSc.

Zdroje:

Eckard, T., Padua, D., Mauntel, T., Frank, B., Pietrosimone, L., Begalle, R., Goto, S., Clark, M., and Kucera, K. (2018). Association between double-leg squat and single leg squat performance and injury incidence among incoming NCAA Division I athletes: A prospective cohort study. Physical therapy in sport 34, 192-200. 10.1016/j.ptsp.2018.10.009.

de Hoyo, M., Pozzo, M., Sañudo, B., Carrasco, L., Gonzalo-Skok, O., Domínguez-Cobo, S., and Morán-Camacho, E. (2015). Effects of a 10-week in-season eccentric-overload training program on muscle-injury prevention and performance in junior elite soccer players. International journal of sports physiology and performance 10, 46. 10.1123/ijspp.2013-0547.

AlTaweel, A., Nuhmani, S., Ahsan, M., Al Muslem, W. H., Abualait, T., & Muaidi, Q. I. (2022, November). Analysis of the anaerobic power output, dynamic stability, lower limb strength, and power of elite soccer players based on their field position. In Healthcare (Vol. 10, No. 11, p. 2256). MDPI.

https://obiettivoperformance.it/counter-movement-jump

Meranie vytrvalosti u futbalistov predstavuje zásadný prvok športovej diagnostiky, pretože vytrvalosť je jedným z kľúčových faktorov, ktoré určujú výkonnosť v tomto športe. Športová diagnostika, zameraná na vytrvalostné schopnosti futbalistov, poskytuje hlboké poznatky pre trénerov a odborníkov na optimalizáciu tréningových procesov a zlepšenie výkonu hráčov.

Pod pojmom vytrvalosť si mnoho ľudí obvykle predstaví maratónskych bežcov, no správne rozvinuté vytrvalostné schopnosti sú rovnako tak aj dôležitou súčasťou úspechu futbalistu. Ako sme si povedali v predošlom blogu https://healthprofile.digital/dolezitost-merania-rychlosti-futbalovych-hracov, futbal je do značnej miery o striedaní vysoko-intenzívnych behov na kratšiu vzdialenosť, preto sa môže na prvý pohľad zdať, že vytrvalosť futbalistov je v úzadí. Avšak vytrvalosť ako taká ovplyvňuje schopnosť opakovať tieto náročné šprinty bez ohľadu na fázu zápasu. V praxi si to môžeme predstaviť na príklade dvoch hráčov: v úvodných minútach zápasu sú Hráč A & Hráč B obaja schopní bezproblémovo vynaložiť 20 takmer maximálnych šprintov, v pokročilejších častiach zápasu, Hráč A, so zanedbanými vytrvalostnými schopnosťami a ovplyvnený únavou, nedokáže vynaložiť rovnaký počet behov v dostatočnej intenzite ako Hráč B, ktorý systematicky pracuje v tréningovom procese na svojej vytrvalosti.
Vysoká úroveň vytrvalosti umožňuje hráčom efektívne sa pohybovať po ihrisku, rýchlo reagovať na herné situácie a udržať si koncentráciu, čo priamo ovplyvňuje taktické a technické schopnosti, keďže je je priamo fyziologicky spojená so schopnosťou kardiovaskulárneho a respiračného systému dodávať kyslík do svalov, ako aj so schopnosťou svalov využiť tento kyslík na produkciu energie v podobe pohybu.

Diagnostika vytrvalosti vo futbale sa vykonáva prostredníctvom rôznych testov a metód, ktoré hodnotia aeróbne a anaeróbne schopnosti hráčov. Medzi najčastejšie používané testy patrí Yo-Yo Intermittent Test, ktorý meria schopnosť hráčov vykonávať opakované vysoko-intenzívne behy s krátkymi intervalmi odpočinku. Tento test je mimoriadne relevantný a často využívaný pre potreby futbalu, pretože simuluje podmienky skutočného zápasu v podobe krátkych, no intenzívnych behov s pár-sekundovými prestávkami.

Bežne využívaný YoYo Intermittent Test pozostáva z opakovaných kyvadlových behov na vzdialenosť 2x20m s postupne sa zvyšujúcou intenzitou a krátkymi prestávkami medzi jednotlivými behmi. Vytrvalostné schopnosti hráčov sa určia na základe počtu úspešne odbehnutých sérii.

Ďalšou, hoci vo futbale zriedkavejšie používanou, metódou merania vytrvalosti je miera maximálnej spotreby kyslíka (VO2 max) v tele, ktorá poskytuje údaje o aeróbnej kapacite hráčov. Vyššie hodnoty VO2 max sú spojené so schopnosťou vykonávať intenzívnu fyzickú aktivitu po dlhšiu dobu, čo je rozhodujúce pre futbalistov, ktorí potrebujú udržať vysoké tempo počas celého zápasu. Rovnako tak môže napomôcť aj testovanie laktátového prahu a anaeróbnej kapacity tiež poskytuje cenné informácie o schopnosti tela hráča vysporiadať sa s nahromadením laktátu a rýchlo sa zotaviť po dynamicky výbušných aktivitách.

Výsledky merania vytrvalosti umožňujú trénerom individualizovať tréningové programy pre jednotlivých hráčov, čo je kľúčové pre efektívny rozvoj ich vytrvalostných schopností. Na základe výsledkov diagnostiky je možné zamerať sa na konkrétne aspekty tréningu, ako sú intervalový tréning na zlepšenie VO2 max, alebo špecifické cvičenia na zvýšenie anaeróbnej kapacity a rýchlosti zotavenia.

Niekoľkým vedeckým štúdiám (Murphy et al., 2003, Watson et al., 2017) vykonávaných na profesionálnych hráčoch futbalu sa podarilo nájsť prepojenie medzi vytrvalostnými schopnosťami a rizikom zranenia, či choroby. Predpokladaný mechanizmus, zodpovedný za vyššie riziko zranenia pre hráčov s nižšou vytrvalosťou, je spôsobený skorším nástupom únavy, ktorá sa následne premieta do pozmeneného spôsobu aktivácie svalových vlákien a odlišného rozdelenia sily v rámci pohybového aparátu. Preto pravidelné sledovanie vytrvalostných parametrov hráčov umožňuje identifikáciu potenciálnych rizík preťaženia či zranení, ale aj monitorovanie pokroku hráčov a ich pripravenosti na sezónu. Efektívne meranie a analýza vytrvalostných schopností pomáha tiež pri rozhodovaní o taktických zmenách a rotáciách v zápasoch, čo môže výrazne ovplyvniť výkonnosť tímu.

V sumári, meranie vytrvalosti u futbalistov je neoddeliteľnou súčasťou modernej športovej diagnostiky, ktorá poskytuje základné údaje pre optimalizáciu tréningových procesov a dosiahnutie maximálnej výkonnosti. Presná diagnostika umožňuje vytvoriť individualizované tréningové programy, ktoré sú prispôsobené potrebám jednotlivých hráčov a nárokov podľa ich hráčskeho postu, čo eventuálne vedie k lepšej výkonnosti a zníženiu rizika zranení.

Autor: Marek Petrík

Zdroje:

Modric, T., Versic, S., & Sekulic, D. (2020). Aerobic fitness and game performance indicators in professional football players; playing position specifics and associations. Heliyon, 6(11).

Murphy, D.F., Connolly, D.A.J., and Beynnon, B.D. (2003). Risk factors for lower extremity injury: a review of the literature. British Journal of Sports Medicine 37, 13 29. 10.1136/bjsm.37.1.13.

Ranković, G., Mutavdžić, V., Toskić, D., Preljević, A., Kocić, M., Nedin-Ranković, G., & Damjanović, N. (2010). Aerobic capacity as an indicator in different kinds of sports. Bosnian journal of basic medical sciences, 10(1), 44.

Watson, A., Brickson, S., Brooks, M.A., and Dunn, W. (2017). Preseason Aerobic Fitness Predicts In-Season Injury and Illness in Female Youth Athletes. Orthopaedic journal of sports medicine 5, 2325967117726976-2325967117726976. 10.1177/2325967117726976

Náročnosť profesionálneho futbalu pozostáva najmä z neustáleho striedania vysoko-intenzívnych behov, čo, v kombinácii s celkovo vysokou bežeckou metrážou, znamená, že atléti musia vedieť komplexne kombinovať svoje rýchlostné, silové a vytrvalostné schopnosti v krátkych časových intervaloch.

Mnohé štúdie ukazujú, že počas futbalového zápasu podstúpi hráč vysoko-intenzívny beh v rýchlosti nad 19km/h priemerne každých 60 sekúnd, pričom 80% týchto šprintov je vykonaných na vzdialenosti menšej než 10m a zriedkakedy trvajú viac než 3 sekundy . Tieto intenzívne bežecké objemy zvyšujú riziko zranení hráčov a to najmä v oblasti hamstringu, čo je sval náchylný na poškodenie pri plnom šprinte, akceleráciách a náhlych zmenách pohybu. Okrem štandardného silového tréningu používaného na prevenciu svalových zranení sa odporúča začleniť do tréningového plánu aj cvičenia na rozvoj rýchlosti a agility, a to najmä kvôli stimulácii a plnej aktivácii svalových vlákien hamstringu, čo je efektívna stratégia v rámci jeho podmieňovania na vyššiu záťaž.

Preto, aj kvôli prevencii zranení, je pravidelné meranie rýchlosti atlétov nezanedbateľným prvkom športovej diagnostiky, keďže poskytuje dôležité informácie o výkonnostných schopnostiach športovcov. Aj napriek tomu, že rýchlosť futbalistov nemá vplyv na konečné poradie klubov v dlhodobých súťažiach, rýchlostné schopnosti hráča sú podstatným faktorom, ktorý častokrát môže rozhodovať o jeho úspechu alebo neúspechu.

Najbežnejšie sa rýchlosť šprintu vo futbale meria pomocou časomerných fotobuniek, ktoré sa rozostavajú na želanej vzdialenosti (obyčajne 10, 20, 30 a 40m) a pri následnom behu pomedzine, poskytujú fotobunky údaj o čase šprintu na danej vzdialenosti s presnosťou na 0,4 tisíciny sekundy. Rovnako tak je užitočným spôsobom zveľaďovania rýchlostných predpokladov aj monitorovanie maximálnej vyvinutej rýchlosti hráča, čo sa obyčajne vykonáva pomocou GPS systémov. Túto stratégiu využíva trénerský štáb na zabezpečenie toho, aby každý hráč dosiahol obyčajne aspoň 95% svojej maximálnej rýchlosti šprintu aspoň raz týždenne, čo napomáha postupnému rozvoju rýchlosti.

Fotobunky fungujú na princípe svetelného lúča, ktorý sa pri prebehnutí pomedzi zariadenia preruší. Svojou presnosťou a spoľahlivosťou patria fotobunky medzi populárne aparáty športovej diagnostiky na meranie rýchlosti šprintu.

Z hľadiska konkrétnych čísel maximálnej nameranej rýchlosti šprintu hráčov drží prvenstvo vo futbale Micky Van de Ven z Tottenhamu s 37.4km/h pred Garethom Baleom s 36.9km/h a Kylianom Mbappém s 36.7km/h. Vo všeobecnosti by sa, v závislosti od hráčskeho postu, mala pohybovať maximálna rýchlosť šprintu vo futbale niekde nad 32-33km/h.

Avšak interpretáciu výsledkov z merania rýchlosti nemôžeme zovšeobecniť na „čím rýchlejšie, tým lepšie“, keďže rýchlosť je ovplyvnená aj faktormi ako napríklad genetika, únava alebo aj bežecká technika, čo častokrát spôsobuje väčšie rozdiely medzi jednotlivými hráčmi. V praxi je potešiteľné vidieť, že hráč práve dosiahol svoju novú najvyššiu maximálnu rýchlosť šprintu, avšak úlohou trénerského a diagnostického tímu je zabezpečiť, aby ju konkrétny hráč dokázal dosahovať pravidelne a zároveň minimalizovať riziko svalového zranenia hráča. Práve preto je komplexné monitorovanie rýchlostných schopností hráčov na individuálnej úrovni potrebným prostriedkom na identifikovanie rizík zranenia a sledovania progresu hráčov.

Marek Petrík

Zdroje:

Altmann S, Ringhof S, Neumann R, Woll A, Rumpf MC. Validity and reliability of speed tests used in soccer: A systematic review. PLoS One. 2019 Aug 14;14(8):e0220982. doi: 10.1371/journal.pone.0220982. PMID: 31412057; PMCID: PMC6693781.

Del Coso J, Brito de Souza D, Moreno-Perez V, Buldú JM, Nevado F, Resta R, López-Del Campo R. Influence of Players‘ Maximum Running Speed on the Team’s Ranking Position at the End of the Spanish LaLiga. Int J Environ Res Public Health. 2020 Nov 27;17(23):8815. doi: 10.3390/ijerph17238815. PMID: 33261014; PMCID: PMC7729782.

Kalema RN, Schache AG, Williams MD, Heiderscheit B, Siqueira Trajano G, Shield AJ. Sprinting Biomechanics and Hamstring Injuries: Is There a Link? A Literature Review. Sports (Basel). 2021 Oct 9;9(10):141. doi: 10.3390/sports9100141. PMID: 34678922; PMCID: PMC8540816.

Vigne G, Gaudino C, Rogowski I, Alloatti G, Hautier C. Activity profile in elite Italian soccer team. Int J Sports Med. 2010 May;31(5):304-10. doi: 10.1055/s-0030-1248320. Epub 2010 Mar 18. PMID: 20301042.

https://s11.gr/en/testing/field-evaluation/acceleration-test-in-soccer

Neustále rozvíjajúca sa technológia celosvetovo má za následok čoraz väčšie využívanie technologických prostriedkov aj vo svete športu, a to najmä v oblasti monitorovania výkonnosti športovcov a poskytovania športovej diagnostiky. Športová diagnostika ako taká sa stáva neoddeliteľnou súčasťou moderného športu, pretože umožňuje efektívne a cielené zvyšovať výkonnosť športovcov. Táto oblasť zahŕňa detailné hodnotenie fyzických, technických, taktických a psychologických aspektov športovca, čo poskytuje dôležité údaje pre trénerov a športových odborníkov. 

Prínosy športovej diagnostiky

Jedným z hlavných prínosov športovej diagnostiky je identifikácia silných a slabých stránok športovca. Medzi najčastejšie využívané prostriedky v rámci vyhodnotenia týchto parametrov patrí najmä meranie výšky vertikálneho výskoku, ktoré sa používa ako ukazovateľ odrazovej sily spodných končatín alebo FMS (Functional Movement Screen), využívaný na hodnotenie pohybových nedostatkov. Rovnako tak sú bežne využívané aj merania rýchlosti behu na kratšiu vzdialenosť, analýza kompozície tela z hľadiska svalovej a tukovej hmoty, ale aj testovanie rovnováhy alebo vytrvalosti. Na základe takto získaných informácií môže trénersky štáb individuálne prispôsobiť tréningový plán hráčov, zameriavať sa na oblasti, v ktorých sa jednotlivci môžu zlepšiť, a tým aj maximalizovať výkonnosť športovca. 

Ďalším dôležitým aspektom športovej diagnostiky je rovnako tak aj udržanie optimálneho zdravotného stavu športovcov, a teda prevencia zranení. Včasné identifikovanie potenciálnych rizík prostredníctvom diagnostiky umožňuje implementáciu vhodných preventívnych opatrení, čo môže pri pozmenení tréningu viesť k výraznému zníženiu pravdepodobnosti vzniku zranení.

Súbor 7 jednoduchých cvičení využívaných počas FMS testovania na odhalenie svalových asymetrii a dysbalancie.

Monitoring progresu športovca

Športová diagnostika tiež umožňuje monitorovať progres športovca v priebehu času, čo je kľúčové pri dlhodobom plánovaní kariéry, pretože umožňuje optimalizovať tréningové cykly a zabezpečiť, aby bol športovec pripravený na akékoľvek súťaže.

Praktické využitie športovej diagnostiky si môžeme priblížiť na nasledujúcom príklade

Z testovania športovca X sme sa dozvedeli, že podľa FMS má športovec X skrátený adduktorový sval na pravej nohe, výška jeho vertikálneho výskoku je o 6cm nižšia ako je priemer v jeho vekovej kategórii, a rovnako tak má aj o 3% viac telesného tuku ako býva zvykom u jeho spoluhráčov. Tieto všetky ukazovatele do značnej miery súvisia s výskytom zranení. Preto je nevyhnutné prvotne oboznámiť športovca X s interpretáciou jeho výsledkov a poskytnúť mu preventívne odporúčania ohľadom zaradenia cvikov na kompenzáciu zistenej dysbalancie na pravej nohe, tréningu na zveľadenie výšky vertikálneho výskoku a výživové rady na zníženie množstva telesného tuku. Ak športovec X zaradí poskytnuté odporúčania do svojej tréningovej rutiny, výrazne tak zníži riziko svalových zranení a zlepší svoju fyzickú výkonnosť, čo sa ukáže aj na následnom pretestovaní.

Práve hľadanie spôsobov na zlepšovanie vlastnej výkonnosti je v súčasnom kompetitívnom prostredí športu kľúčovou zložkou. Športová diagnostika predstavuje nástroj, ktorý umožňuje získať presné a objektívne informácie o svojom výkone, čo je základom pre jeho systematické zlepšovanie. V konečnom dôsledku tak diagnostika prispieva nielen k zvyšovaniu výkonnosti, ale aj k dlhodobej udržateľnosti, čo častokrát predstavuje dôležitý kúsok skladačky smerom k rozvoju úspešnej športovej kariéry a odlíšením sa od konkurencie. 

Za účelom sprostredkovania základných princípov športovej vedy aj laickým čitateľom, ktorí majú záujem o posúvanie svojej výkonnosti, sa budem počas nasledujúcich mesiacov vo svojom pravidelnom blogu na portáli HealthProfile venovať základom športovej diagnostiky, rozvoja športovcov a regeneračným stratégiám, a to hlavne v oblasti futbalu.

Marek Petrík

Zdroje 

https://mattdrilias.com/functional-movement-screen/
https://steelsupplements.com/blogs/steel-blog/10-best-dumbbell-leg-exercises-for-a-killer-leg-workout